Domov » Príklady dobrej praxe » Používanie posunkovej reči ako súčasť každodenného života autistov

Používanie posunkovej reči ako súčasť každodenného života autistov

Publikované štvrtok, 17 decembra 2020

Počas môjho pôsobenia v špeciálnej rezidenčnej škole, The Loddon School vo Veľkej Británii, určenej pre deti s autizmom spojeným s agresívnym správaním, sme počas každodennej komunikácie používali okrem verbálnej a obrázkovej, zároveň aj posunkovú reč.

Obrázková komunikácia pozostávala z diára, ktorý mali študenti stále pri sebe. Na ňom mali suchým zipsom popripínané obrázky s aktivitami, ktoré mali v ten deň vykonať. Išlo o samoobslužné činorodosti v rámci rezidenčnej časti dňa, ako aj o úkony v rámci školy. Diár a zásobník obrázkov a fotografií používali nielen na plánované aktivity, ale aj na vyjadrenie svojich potrieb, pocitov a želaní. Po absolvovaní každej aktivity obrázky z diára zobrali a odložili. Komunikačné obrázky boli  vystavené a dostupné v rámci celej školy: triedy, jedáleň, autobus, chodby, sociálne zariadenia, bazén, stajne. Tie najdôležitejšie mali kontaktní zamestnanci stále pri sebe: pripnuté na kľúčenkách, spolu s potrebnou píšťalkou na privolanie pomoci pre prípad núdze, a univerzálnym kľúčom.

Posunková reč sa používala plošne pre všetkých, a  to bez ohľadu na to, či ju daný študent potreboval alebo nie. Personál celej školy (áno, aj upratovačky, kuchár, ekonómka) ovládal základné posunkové znaky: „Ahoj“, „Dobré ráno“, „Ako sa máš?“, „Prosím“, „Ďakujem“, a vedenie školy trvalo na tom, aby ich všetci zamestnanci používali a študentom sa pri náhodných stretnutiach prihovárali. Bola to zároveň príprava na to, keď študenti opustia brány školy, aby boli schopní komunikovať aj s inými ľuďmi, nielen so svojimi učiteľmi a opatrovateľmi. Rodičia mali možnosť sa zúčastniť týchto kurzov bezplatne spolu s personálom.

Za najdôležitejšie boli považované znaky posunkovej reči, ktoré bolo potrebné použiť v prípade krízovej intervencie: „Sadni si“, „Upokoj sa“, „Nasleduj ma“. Tieto znaky sme s deťmi trénovali dennodenne, aby ich mali zautomatizované a boli schopné ich v prípade potreby použiť.

Jedným z dôvodov bol fakt, že niektorí študenti občas stratili kontrolu nad vnímaním verbálnej komunikácie: z rôznych dôvodov neboli schopní spracovať a nasledovať slovné usmernenie. Toto sa najčastejšie stávalo keď boli v napätí, v strese, na novom mieste, s neznámym človekom, mimo svojej komfortnej zóny. Všetko, čo sa vymykalo zabehnutej rutine ich vyviedlo z miery a používanie posunkovej reči bolo veľmi dobré podporné riešenie, ktorému rozumeli a vedeli ho prijať.

Výuka posunkovej reči bola súčasťou nástupného štvordňového tréningu všetkých nových zamestnancov a priebežne poskytovaná ako doplnková možnosť ďalšieho vzdelávania v rámci profesijného vzdelávania.  Forma tejto komunikácie vyhovovala nielen našim študentom. Podvedome sme ju používali aj my zamestnanci nielen v práci, ale aj mimo nej a učili ju svojich rodinných príslušníkov a priateľov .

Monika McDonnell